Od roku 2003 pracujem v Námestove ako v obvodný lekár. Okrem toho som strávil množstvo nadčasov v službách LSPP a RLP. Za ten čas som videl ako ľudia v okrese žijú.Niektorí v prepychu, iní skromne a niektorí tak biedne, že na Orave by som to nečakal (po skúsenostiach z rómskych osád). Čo by som chcel vyzdvihnúť ako lekár a človek, tak na Orave ešte stále cítiť silnú rodinnú spolupatričnosť.
Hoci množstvo našich spoluobčanov sa chodí starať o starých ľudí do Rakúska a Nemecka, je stále množstvo ľudí, ktorí sa obetujú a doopatrujú svojich príbuzných, ktorí sú starí alebo chorí v domácom prostredí. S mnohými z nich som mal tú česť spolupracovať a svojím spôsobom asistovať pri starostlivosti o svojich blízkych. Na kresťanskej Orave si ešte stále veľa ľudí ctí Desatoro a snaží sa podľa toho aj žiť v reálnom živote. Človeku, ktorý je, či už kvôli veku alebo nevyliečiteľnej chorobe pripútaný na lôžko, je vždy lepšie, keď prežije posledné chvíle svojho života v kruhu najbližších a v prostredí, ktoré dôverne pozná. Nie v sterilnom prostredí nemocnice, či domova dôchodcov. Mnohé z týchto zariadení patria pod správu VUCky. Hoci je spoločenská požiadavka po službách v týchto zariadeniach aktuálna a zdá sa, že starnutím a chorľavením populácie bude len stúpať, je to v poriadku ? Pozrime sa na detské domovy. Tu je trend opačný. Prechod od inštitucionálnej výchovy do výchovy v náhradných rodinách. Prečo to u starých ľudí ide opačným smerom ?Nemá človek právo narodiť sa do rodiny a aj zomrieť v rodine ? Tu by sme si určite nemali brať príklad z niektorých krajín na západ od nás, a mali ísť svojou cestou. Verím, že na Orave na to určite máme. Chce to len podporu, keď už nie zo strany štátu, tak aspoň od VÚC. Chce to len užšiu spoluprácu s tými, ktorých sa to bezprostredne dotýka a koordináciu jednotlivých článkov v reťazi.