Príbeh, kedy zákon nútil matky detí do troch rokov, tehotné, či chorých chodiť v noci do práce za odmenu nižšiu ako minimálna mzda, je na konci. Od 1.7.2018 totižto začína príbeh s názvom APS (Ambulantná pohotovostná služba).
O tom, že to nebude balada svedčí aj opakovaný “brept” pani ministerky, ktorá v relácii súkromnej televízie opakovane vyslovila termín ústavná pohotovostná služba. No a to nie je to isté (to by mohla rozlišovať). Redaktor tlačil pani ministerku k múru otázkami, že na koľko bodov/staníc sa do výberových konaní neprihlásil nikto, že kde všade nebude táto služba dostupná. Nakoniec sa vynašla v tom, že priznala nevedomosť, ale vysvetlila to, že tí jej zamestnanci, ktorí s tým robia, to dobre vedia. Čo však vie a spomenula to, je, že zákon má v sebe zakomponovanú poistku, že keď sa nikto neprihlási, čiže nebude mať koho ministerstvo vybrať, tak ministerstvo niekoho poverí. A v tomto prípade sa neskúma, či ten poskytovateľ má ľudí, či má hygienicky vhodné priestory, či má vinkulované peniaze v banke. A čo je najlepšie, nevzťahujú sa naňho žiadne sankcie ako v prípade, ak bude poskytovateľ APS vybratý. Perličkou je, že ľudí – pracovnú silu=lekárov – mu tam naženie VUCka. V takomto prípade sa v zákone o odmene lekárov nehovorí. Problém je v tom, že pri tvorbe zákona sa neakceptovali mnohé praktické podnety z terénu, ako keby Slovensko končilo za Sencom.
Myslím si však, že toto ministerskí úradníci zvládnu. Poveriť niekoho nie je problém. Horúci zemiak však dostanú VUCky. Ide o dovolenkové obdobie. V prípade poverenia rozpisujú nádenníkov VUCky a musia to stihnúť najneskôr do 15.6.2018, aby si to vedel každý povinný vykonávateľ zladiť s už zaplatenými dovolenkami.
Oveľa vážnejší problém však nastane na poli prehliadok zosnulých. Tu sa do 30.6.2018 urobila tichá dohoda, že veci bežia po starom. V medzinárodnom tendri sa mal vybrať organizátor, ktorý to bude v jednotlivých krajoch zabezpečovať. Dúfam, že to nenaplní skutkovú podstatu trestného činu šírenia poplašnej správy, ale podľa mňa sa určite aspoň v jednom kraji nikto neprihlási. Čo v takomto prípade? Aj tu majú zákonodarcovia pripravený záložný plán, podobne ako v prípade APS. Lenže okruh nevoľníkov povinných nastúpiť do práce je väčší. Týka sa všetkých ambulantných lekárov, ktorí majú platné povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, t.j.: gynekológov, chirurgov, internistov, očných, kožných, krčných, genetikov a ostatných špecialistov a samozrejme nás všeobecných lekárov pre dospelých a kolegov pediatrov. Videli sme (ale bežní občania to ani nezachytili) akú vlnu nevôle priniesla zmena zákona a jej aplikácia k 1.1.2018, kedy to vyvrcholilo až poslaneckým návrhom zmeny zákona, aby povinnými nevoľníkmi na vykonávanie prehliadok boli len všeobecní lekári pre dospelých (do doby, kedy sa nevyberie niekto tendrom). Nepomohlo ani veto prezidenta a mám vedomosť, že teraz sa tým zaoberá Ústavný súd. Je trápne riešiť tieto tak citlivé veci takto verejne, ale malo by byť základnou povinnosť štátu zabezpečiť bezporuchový priebeh tejto svojej funkcionality. Inak sme v anarchii. Aby som bol úprimný, štát to vie zabezpečiť, ale len spôsobom, že príde policajná hliadka, zazvoní na prvé dvere, kde uvidí napísané “MUDr.”, legitimuje sa a povie: “hej, doktore, v mene zákone, idete s nami. Na prehliadku zosnulého”.
Vidíme, že život na Slovensku píše rôzne príbehy. Mnohé z nich vznikajú kvôli zlému scenáru, obmedzeným režisérom. No mnohé z nich sú sofistikovane vymyslené, aby ich niekto dobre zobchodoval. A pritom “zobchodovaním” nemusí byť hneď priamy benefit v eurách organizáciou pohrebu, ale aj napr. taký benefit, že máte pod palcom určenie príčiny smrti. Jednoducho biznis nepozná hranice.
Verím úprimnému záujmu pani ministerky riešiť makroproblémy zdravotníctva. Dostala sa do tohto kresla nie vlastným úsilím.
Prajem jej ako hlavnej štátnej režisérke v zdravotníctve, len tie úspešné príbehy.
(Obrázok zdroj: webnoviny.sk)