Ak máte vážny zdravotný problém a zavoláte si záchranku, je vám jedno, či vás po ceste, ktorá patrí do veľkej miery štátu, dovezie do zdravotníckeho zariadenia sanitka, ktorú prevádzkuje štátny poskytovateľ alebo neštátny. Dôležité je, aby všetci občania mali tú službu približne rovnako dostupnú. Štát nastavil, že tým parametrom dostupnosti je dojazd do 15 minút. Štát poskytuje hardware = cestu, službu inak povedané software môže, ale nemusí. Záchrana života je hodnota, ktorú táto spoločnosť chce deklarovať ako hodnotu, na ktorej jej záleží. Záchranka väčšinou dovezie občana, ku ktorému ju privolali, do nemocnice. To je opäť nejaký hardware, kde sa poskytuje služba.
Do 1989 roku boli všetky nemocnice majetkom štátu. Neskôr niektoré prešli pod samosprávne kraje. A vznikli rôzne možné kombinácie: máme nemocnice ako n.o., kde má podiel samospráva, vucka a príp. aj súkromná firma. Máme nemocnice, ktoré prevádzkujú čisto súkromné subjekty a máme nemocnice, ktoré prevádzkuje štát – ministerstvo alebo vucka. Postaviť novú nemocnicu nie je také jednoduché, a preto na začiatku sa štátny hardware dával neštátnym záujemcom do prenájmu.Vidíme, že sú už niektoré firmy také silné, že dokážu postaviť aj novú nemocnicu. Podobne to bolo aj s ambulantnými zariadeniami. Opäť hardware vlastnil štát, ktorý ho buď prenajal alebo predal. Rozdiel v tom, či ste vo vlastnom alebo v prenájme, je asi taký, že ak ste vlastník, tak sa staráte o všetko sám, ak ste v prenájme, tak to je otázkou nájomnej zmluvy. Niekedy sa dohodli 2-3 lekári s majiteľom lekárne a on im postavil priestory, kde mohli pracovať “podnikať” za výhodných podmienok. Samozrejme, že v objekte spolu s lekárňou. Dalo by sa ísť možno hlbšie do detailov, akým spôsobom sú financované jednotlivé zložky zdravotných služieb, to však nie je predmetom tejto úvahy. Vidíme, že existuje množstvo variácií, aký software v akom hardware poskytuje zdravotnú starostlivosť. Či ten alebo onen, stará sa o ľudí, pričom sa nerozlišuje, či chodíte do štátneho zariadenia alebo neštátneho. Vždy to je ten istý občan SR resp. EÚ.
Celý tento úvod som si považoval za potrebné uviesť, aby som mohol prejsť na situáciu v školstve, konkrétne u nás v Námestove. Podobne ako nemocnice aj školy boli pred rokom 89 štátne. Neskôr prešli pod obce (základné školy) resp. pod vucky (stredné školy), či ministerstvo školstva (vysoké školy). Vyučovanie je ten software, čo beží v istom hardware. Analogicky vyučovanie v školstve je ako poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníctve. Software beží v hardware. Takisto ako poskytovanie zdravotnej starostlivosti zveril štát do rúk neštátnych subjektov, tak aj vyučovanie zveril do rúk neštátnych subjektov. Cieľom vzdelávania je pomôcť rodičom vychovať dobrých a múdrych občanov, ktorí raz prevezmú zodpovednosť za túto spoločnosť. Niekde štát predal hardware, čiže budovy a pozemky, niekde sa to riešilo formou prenájmu. V Námestove mesto prenajalo hardware rímsko-katolíckej cirkvi (RKC). Neviem, ako to bolo zo začiatku. Viem len, že predchádzajúce vedenie mesta sa k cirkevnej škole stavalo macošsky. Opakovane z úst vedúcich činiteľov zaznievali slová “naše” a “cudzie” deti. A podľa toho sa aj k ním pristupovalo. Cirkevná ZŠ mala byť rada, že vôbec je. Asi tak. Bez ohľadu na to, ako to bolo na začiatku, po 20 rokoch je CZŠ stále tu a svojím software, trochu iným od konkurencie, súťaží o priazeň rodičov detí. Niet sa čo čudovať, že po skúsenostiach dlhoročného macošského správania sa mesta zriaďovateľ (RKC) = garant software, ktorý beží v hardware patriacom mestu, požiadal o odkúpenie hardware s vidinou jeho zušľachtenia. Podľa informácií, ktoré mám, asi 2 cirkevné školy v rámci diecézy sú v prenájme a Námestovo je jednou z nich. De facto mne ako rodičovi môže byť jedno, či majetok = hardware patrí mestu Námestovo alebo Farskému úradu Námestovo. Mne ako rodičovi vadí istá nespravodlivosť v používaní hardware, ktoré patrí mestu. Robím v zdravotníctve, tak najviac asi rozumiem tomuto odboru. V súvislosti so situáciou so spomínanými školami by som uviedol hypotetický príklad. Predstavte si vedľa seba dve nemocnice, ktoré majú ortopedické oddelenia. Zriaďovateľ jednej je štát a druhej neštátny subjekt. V oboch vám zoperujú koleno, len v jednej – neštátnej rehabilitujete na posteli prípadne na zemi izby, kde ležíte, a v tej druhej máte na túto činnosť rehabilitačné oddelenie. Skoro nereálny príklad, ale dobrý na pochopenie. Som občanom mesta, čiže aj mne „patrí“ mestský majetok a chcel by som, aby moje deti, ktoré sú tiež občanmi mesta, mohli využívať mestský majetok rovnako ako ostatní občania mesta v ich veku. Očakával by som, aby dieťa, či už beží na vzdelávacom software od RKC alebo od mesta, mohlo využívať taký istý objem resp. plochu hardware, ktoré vlastní mesto = či ide o bežné učebne alebo špecializované resp. telocvičňu. Toto by bolo spravodlivé riešenie. Status quo je neprijateľný.