Tento môj príspevok bude trochu aj testom o tom, do akej miery sme sekulárna respektíve sekularizovaná komunita.
Predstavte si, že idete autom z bodu A do bodu B. V súčasnosti už asi nie je človeka, ktorý by pri takejto ceste nepoužil navigáciu, ktorá mu navrhne trasy a on sa rozhodne podľa toho, ktorá z tých trás je z nejakého dôvodu najvýhodnejšia. Ešte keď neboli navigácie, riadili sme sa podľa máp. Niekedy sa preto mohlo stať, že sme na križovatke odbočili zle a namiesto bodu B sme prišli do bodu C. Pokiaľ sa dalo, mohli sme pokračovať do bodu B, ale trvalo to oveľa dlhšie. Alebo sme sa museli jednoducho vrátiť naspäť do bodu A.
Analogicky i v živote človeka na jeho časovej osi prichádzajú momenty, keď sa musí nejako rozhodnúť. Rozhoduje sa na základe nejakej vlastnej mapy pozostávajúcej zo skúseností, poznatkov, mentálnych schopností a neviem čoho ešte. A aj keď si to mnohokrát neuvedomujeme, vždy je v našich rozhodnutiach aspoň štipka viery. Viery v dobro, možno spravodlivosť, možno dokonalosť zákona, možno všemocnosť peňazí, možno v x iných vecí. Ak sme veriaci kresťania, tak pri našich rozhodnutiach by sa mal prejaviť nejakým spôsobom aj Boh. Konkrétne myslím Ducha Svätého, ktorý funguje ako vietor, ktorý poháňa na mori loďku z jedného brehu na druhý. Sú ľudia, ktorí aj pri rozhodovaní sa, ktorou cestou sa majú vydať pri presune z bodu A do bodu B a ak sa aj riadia navigáciou, žiadajú Ducha Svätého o pomoc, aby sa rozhodli ísť tou cestou, ktorú pre nich pripravil Pán Boh. No sú v živote oveľa vážnejšie rozhodnutia, ktoré musíme urobiť okrem tých, ktorú trasu pri ceste autom si zvoliť. Či to už je výber školy, výber zamestnania, či výber životného partnera, kresťan by pri každom takomto rozhodovaní mal požiadať o spoluprácu Toho, komu uveril. Takýmto spôsobom sa nikdy nedá rozhodnúť zle, lebo Duch Svätý nás v konečnom dôsledku na ten druhý breh spoľahlivo dovedie. Možno sme to niekedy zažili, že sme po niečom túžili a urobili sme všetko preto, čo bolo v našich ľudských silách. Niekedy sme na tej ceste boli tak upnutí na ten náš sen (cieľ), že sme nevideli potreby našich blížnych, respektíve scenériu okolo cesty. Došli sme do cieľa, čiže splnili sme si vlastnú túžbu, ale ten výsledok/pocit na konci nebol taký ako by sme čakali. A možno sa vám stalo, že ste mali nejakú túžbu, nejaký sen, ten virtuálny bod B, kam sa chcete dostať a dali ste v úprimnosti srdca Bohu priestor nech On je tým, ktorý vedie váš život a odovzdali ste mu vládu nad tou túžbou či snom. A zrazu jedného dňa zistíte, že máte, čo ste chceli. To, čo platí o jednotlivcovi, platí aj o skupine jednotlivcov, či už je to komunita na úrovni obce, mesta, či štátu. Ak sa rozhodujeme vo viere, že Boh najlepšie vie ako nás dostať z bodu A do bodu B, tak hoci to možno v tom okamihu tak nevyzerá, rozhodujeme sa najlepšie ako vieme a môžeme. Ako som to už spomenul vyššie, v rozhodovaní každého je vždy štipka viery, či už si to je schopný priznať alebo nie.
No a teraz si položme otázku, či sme my, námestovčania, už sekulárna, či sekularizovaná spoločnosť, či ešte vôbec chceme, aby naše rozhodnutia sprevádzal Duch Svätý.
Ja si myslím, že v námestovskom parlamente určite áno.